Dáva v 21. storočí zmysel vydávať hrubý tlačený katolícky časopis s umeleckým dizajnom?
Áno. Takmer všetci, veriaci aj sekulárni ľudia obdivujú gotické katedrály či rímske baroko. Bez katolicizmu by nebola Európa, respektíve to, čomu hovoríme Západ. Katolicizmus je axiologickým zdrojom našej kultúry, vrátane idey krásy a estetiky. V dnešnej spoločnosti sa stráca vplyv katolicizmu na kultúru a aj medzi veriacimi chýba širšie povedomie, aby boli veci krásne. Vo Verbume chceme prispieť k tomu, aby sa krása vrátila späť do centra kultúry i viery.
Aké články sa písali do Verbumu pri jeho vzniku v roku 1946 a dnes?
Povedal by som, že dnes sa máme od starších generácii čím inšpirovať. Verbumu sa v prvých rokoch darilo byť na pulze európskeho katolíckeho diania. Komentovala sa európska teológia aj literatúra. Dnes sme v inej pozícii, kultúra, aj tá katolícka, je fragmentovaná a na okraji širšieho záujmu. Tak ako dnes reštaurujeme staré budovy či obrazy, v niečom potrebujeme reštaurovať, obnoviť, oprášiť aj slovenskú katolícku kultúru slova, literatúru, esejistickú tvorbu a opäť nadviazať na tých, ktorí tu boli pred nami. Nie aby sme ich iba napodobňovali, ale aby sme na nich stavali.
Prečo je téma kultúry dôležitá? Čo myslíte pod pojmom kultúra?
Kultúra je podstatná, pretože je to vlastne humánne prostredie, v ktorom žijeme. Nejde len o úzky okruh umenia, toto prostredie zahŕňa hodnoty spoločnosti – morálne, náboženské aj estetické. A tým nás formuje, respektíve deformuje. Môže nás formovať k autentickému životu, k tomu, aby sme poznali a milovali Boha, k prijatiu kresťanskej viery, alebo nás môže deformovať a ponúkať nám mylné, hoci možno aj lákavé vzory života.
Aká je súčasná slovenská kultúra? Sme na ceste k tomu, aby nášmu národu väčšinovo boli vlastné progresívne hodnoty?
Z pohľadu toho, čo je cieľom ľudského života a čo má byť cieľom kultúry, tak slovenská kultúra je vo veľkej kríze a neváhal by som povedať, že napriek mnohým pozitívnym prvkom, ktoré zahŕňa, predstavuje v mnohých ohľadoch skôr anti-kultúru. Nepomáha nasmerovávať k pravému Bohu, naopak, skôr zbožšťuje veci ako neviazanú slobodu, sex, kárierizmus, komfort, prírodu, techniku, sekulárnu slušnosť a pod. Slovenská kultúra je tak ako ostatné kultúry na Západe vo fáze neskorej modernity, alebo post-modernity, ktoré charakterizuje zabúdanie na Boha, agresívny kultúrny a čoraz viac aj politický sekularizmus. Stráca rozmer transcendencie, človeka redukuje vylúčne na biológiu a tým ho robí zraniteľným a zároveň aj veľmi nebezpečným – náchylným podliehať novým formám ideológií a rafinovanému zneužívaniu moci na úkor slabších.
Ako bojovať proti úpadku civilizácie a hodnôt?
Môžem sa iba pridať k slovám pápežov ako napr. Lev XIII., Ján Pavol II. či Benedikt XVI. Potrebujeme re-evanielizovať Európu a síce obnovou katolíckeho života v rodinách a následným vytváraním autentických kreatívnych komunít, ktoré sa neobmedzia iba na sekulárnu slušnosť, ale ktoré budú vyžarovať autentické svetlo Evanjelia. A z tohto svetla, prijatého z autentickej liturgie a života modlitby, bude vyrastať nový kresťanský ekosystém, obnovená kultúra, ktorá bude mať silu transformovať celú spoločnosť. Takto posilnení budeme môcť prichádzať aj na periférie spoločnosti ako autentickí kresťania, k čomu nás vyzýva súčasný pápež František.
Chutí kresťanstvo mladým v menšej miere ako pred 30 či 100 rokmi? Prečo je to tak?
Kresťanstvo v nejakom zmysle je vždy mladé, lebo obnovu prinášajú vždy mladé generácie. A prišli sme do bodu, kedy nasledujúce generácie kresťanov budú síce menej početné, ale v dobrom slova zmysle radikálnejšie a ortodoxnejšie, ako sú tie súčasné. Totiž väčšina snáh o harmonizáciu s neskorou modernitou, mám na mysli viaceré naivné pokoncilové snahy, skončila tak, že ich (post) moderná kultúra zhltla a asimilovala. Na Slovensku tento trend je menej viditeľný, lebo aj neskorá fáza modernity je u nás, azda kvôli existencii železnej opony v 20. storočí oneskorená, ale toto oneskorenie už veľmi rýchlo dobiehame. Keď to zjednoduším, kresťanstvo light je fake a nemá budúcnosť. Budúcnosť ma integrálne kresťanstvo, ktoré čerpá z liturgie, tradície a ktoré nasleduje svätých v ich radikalite. Radikálnosť tomto prípade nie je hanlivé pomenovanie, nie je to náboženská verzia tzv. extrémizmu, ktorý sa dnes často spomína v najrozličnejších kontextoch. Toto slovo etymologicky vychádza z latinského radix, ide teda o zakorenenosť vo viere.
Priťahuje viac kresťanstvo ako myšlienkový či životný štýl alebo ako kult uctievania Boha? O formálnom „chodení do kostola“ sa ani nebavme.
Fráza „chodenie do kostola“ vyznieva tak, akoby bohoslužba a liturgia boli nutné formy, ktoré si treba odtrpieť a skutočná viera je vlastne až tá mimo kostola. Na druhej strane, kritici kresťanom vyčítajú, že ich viera často končí pred bránou kostola a táto výčitka nie je bez dôvodu. V skutočnosti autentické kresťanstvo je také, pre ktoré je liturgia a svätá omša prameň aj vrchol ich náboženského života, ako to potvrdil napr. aj II. vatikánsky koncil. Liturgia je v tomto zmysle školou srdca, nielen intelektu, ale je viac než školou – je aj vrcholným miestom stretnutia s realitou živého Boha skrze kalvársku obetu, zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie Ježiša Krista, druhej božskej osoby. Z božskej liturgie má následne vychádzať kresťanský životný štýl, nemá to byť naopak.
Témami prvého čísla Verbumu v tomto roku sú „Benediktov odkaz“ a „30 rokov Slovenska“. Zosnulý pápež je pre Vás iste v mnohom inšpiráciou, môžete to konkretizovať?
Áno, Benedikt XVI. bol pápež – intelektuál, ktorý spolutvoril program novej evanjelizácie Jána Pavla II. a následne naň nadviazal. Jeho cieľom bolo pripomínať Európe jej kresťanské korene a urgentnú potrebu ich obnovenia. Ale nielen to. Benedikt si rovnako ako Ján Pavol II. uvedomoval, že obnova Európy musí začať obnovou Cirkvi, tzv. očistením sa od pokušenia zosvetštenia, od snahy prispôsobiť sa očakávaniam tohto sveta, resp. „duchu doby.“ Benediktov celoživotný program by sa dal charakterizovať ako neúnavná snaha vykladať Druhý vatikánsky koncil autenticky, v súlade s tradíciou a vierou Cirkvi v protiklade s čoraz viac rozšírenými progresívnymi výkladmi koncilu. V prvom čísle sme sa zamerali jednak na celkovú charakteristiku jeho pontifikátu a osobitne na jeho chápanie ekumenizmu a liturgie.
Ako vnímate 30 rokov Slovenska Vy a ako autori nového Verbumu?
O nás Slovákoch je žiaľ známe, že minimálne v porovnaní s našimi susedmi v regióne máme deficit ohľadom poznania a prijímania našich dejín ako aj vlastnej štátnosti. Mohli sme to vidieť aj na samotných oslavách, ktoré prakticky nerezonovali. Keď chýba láska k vlasti a poznanie vlastných dejín, nie je sa z čoho radovať, čo pripomínať, oslavy ostávajú iba prázdnou formou. V tomto čísle sme sa skúsili pozrieť sa na slovenské dejiny prostredníctvom piatich mikro-príbehov z prostredia skôr mladších generácií. Ako sa veľké dejiny prejavujú v tých „malých“? Ako viera, politika či dokonca šport ovplyvňujú konkrétne ľudské osudy? (štúdium, život vo farnosti, vidiecku komunitu, dôležité životné udalosti a pod.)
Osobne sa neviem stotožniť s tými interpretáciami, ktoré súčasnosť prezentujú ako úspech, pričom majú na mysli úspešnú modernizáciu, rast životnej úrovne a inštitucionálne pripojenie k Západu. Tieto veci sú síce dôležité, ale nie sú tým najpodstatnejším. To na čom záleží je skôr do akej miery sa nám na Slovensku darí vytvárať autentickú kultúru a zjednocovať sa v najpodstatnejších dobrách a hodnotách. A tu musím konštatovať, že s rastom životnej úrovne zároveň nerastie aj kultúrnosť a zároveň, že sme čoraz viac ako spoločnosť rozdelení ohľadom chápania základných ľudských dobier. Ako spoločnosť, kultúra aj ako národ sme vo fáze odkresťančovania a dezintegrácie. Nedarí sa nám byť subjektom dejín, skôr sa nechávame unášať širšími prúdmi. Jedna časť spoločnosti má pocit, že k vízii progresívnych zajtrajškov napredujeme príliš pomaly, druhá sa voči tomu búri. Ale ani jedna zo strán zväčša okrem verbálne agresívneho odporu a často aj zosmiešňovania, nedokáže niečo podstatné uchopiť a ponúknuť ako inšpiráciu pre všetkých.
Žiaľ, ani ako kresťanom sa nám aktuálne veľmi nedarí spoločnosť inšpirovať k hlbšiemu a pravdivejšiemu pohľadu na skutočnosť a v tomto zmysle ju zjednocovať, skôr sami kopírujeme a preberáme sekulárne trendy a rozdelenia. V obnove nám teda treba začať predovšetkým od seba. Je to tá najdôležitejšia úloha dneška akokoľvek nás presahuje.
Medzičasom vyšlo už druhé číslo, s názvom Odpoveď na sekularizáciu. Akú máte odpoveď?
Sekularizácia je názov pre proces odkresťančovania spoločnosti. Myslím, že môžeme skonštatovať, že na Slovensku ako aj v Európe prebieha sekularizácia a to aj v tých krajinách, kde ešte najviac ostalo z kresťanskej kultúry ako je Poľsko či Slovensko. Osobne sa stotožňujem s odpoveďou Marka Regnerusa, že sekularizácia nie je náš osud. Dá sa jej čeliť. Stačí k tomu „málo“: aby sa v rodinách viedol kresťanský život. Lebo deti, ako ukazujú sociológovia, budú skôr nasledovať svojich kresťanských rodičov než sekulárne okolie. Pointa však je, aby rodičia žili kresťanskú vieru autenticky a vytvárali aspoň vo svojej rodine kresťanskú kultúru. A to je celkom výzva.