Z článku opisujúceho, ako blízko bola možnosť zachrániť jej dieťa, keby sa bol našiel niekto, kto by tehotnej mamičke podal pomocnú ruku, vyberáme niektoré časti:
„Srdce mi búšilo a mala som v sebe otázku, či to naozaj chcem urobiť. Niekde vzadu, v podvedomí som počula pochybnosti. Ale hovorila som si, že nemám inú možnosť, mám dve deti, som samoživiteľka, nemám šancu. Svoju situáciu som videla čierno,“ opisuje v rozhovore pre Postoj Zlata.
Po rokoch hovorí, že ak by jej vtedy niekto ponúkol aj inú možnosť či sa s ňou len porozprával, rozhodla by sa inak a mala by dnes už 18-ročné dieťa.
„Dieťa je človiečik, a keď nemá status človeka, staviame sa k nemu ako k muche, ktorá nám prekáža v byte,“ hovorí o svojej skúsenosti, ale aj o svojich príznakoch postabortívneho syndrómu. 22. septembra vystúpi so svojím svedectvom 22. 9. 2024 na Národnom pochode za život v Košiciach.
…
Zverila som sa priateľke, ona mi požičala peniaze na potrat. Šla som na zákrok.
Keby mi vtedy niekto pomohol, povedal aspoň slovo. Ale nikto pri mne nebol. A kamarátka mi dala len peniaze s tým, že je to vybavená vec.
…
Naša predstava je, že keď je to dieťa také maličké, len vnútri, tak to je iné. Veď nechodím po ulici s nožíkom, so sekerou. Je to v skrytosti, dovoľuje to legislatíva, lekári o tom nevypisujú články, a teda je to ospravedlniteľné.
…
Poznám ženy, ktoré sa o nechcene tehotné starajú. Tie o Bohu nehovoria nič, len si vypočujú ich problémy a hľadajú riešenie, ako im pomôcť. Chodia na súdy, úrady a vybavujú veci. Vypočuť si ženu v takom ťažkom období rozhodovania, venovať im čas, poskytnúť informácie aj o iných možnostiach záchrany dieťatka, finančnej, právnej aj sociálnej pomoci je najviac.
…
tie, čo si ho napokon nechali, to neľutujú.
…
O svojej skúsenosti hovoríte otvorene. Prečo?
Keď si ju vypočuje niekto, kto bude stáť pred rozhodnutím, bude vedieť, že sú aj iné riešenia, ako zachrániť dieťatko. Uvidí svetielko nádeje a ja môžem byť pri tom nápomocná.
Problémy po potrate sú reálne, vážne, ovplyvňujú celú rodinu i súrodencov toho dieťaťa.
Boh mi dal neskutočnú silu, že môžem o tom rozprávať. Je to pozitívne memento, že je nekonečne láskavý a trpezlivý. Na mňa počkal, kým sa neobrátim, kým nebudem lepším príkladom pre svoju rodinu a deti.
Fandím každej žene, aby sa rozhodla správne. Moje dieťa by malo dnes 18 rokov. Stále si predstavujem, čo by robilo. Ale už nie v ľútosti ani vo výčitkách. Mohol tu byť s nami ďalší člen rodiny.
